Nemyslím si, že sa táto kniha začala ako argument. Začala sa skôr ako rana taká obyčajná, že som ju spočiatku nedokázal pomenovať…
Zdá sa mi, že slová dokážu prežiť svety, ktoré im kedysi dali silu. Putujú z veku do veku ako ošúchané mince, ich obrazy sú napoly zotreté, no predsa…
Keď sa pokúšam sledovať dejiny božskej moci späť k ich počiatku, nezačínam kráľmi, písmami ani chrámami. Začínam ľuďmi…
Keď nechávam za sebou prvé oltáre, hroby a posvätné krajiny skoršieho ľudského života, zisťujem, že kráčam k kamennej geometrii najstarších…
Mám pocit, že existuje istý druh noci, ktorý patrí zvlášť púšti. Nie je to mäkká noc lesov, kde sa zdá, akoby si lístie a voda spolu šepkali…
Aj po sledovaní vzostupu monoteizmu zisťujem, že sa musím vrátiť k maľovaným kolonádam gréckeho sveta. Historicky aj v predstavivosti stojí klasická…
Ak klasická antika často učila moc hovoriť jazykom rozumu, práva a impéria, stredoveký svet ju učil hovoriť s ešte hlbšou…
Keď si predstavím seba vnútri veľkej katedrály, chápem, ako sa posvätný poriadok môže javiť natoľko úplný, že vymaže horizont. Kameň, svetlo, spev a…
Keďže som v predchádzajúcej kapitole rozšíril záber, teraz sa vraciam k západnej ceste. Tu nadobúda zápas o božskú moc podobu, ktorá pomôže formovať…
Keď sa oltáre začnú rúcať, trón nezostane dlho prázdny…
Na svojej ceste dejinami božskej moci sa neustále vraciam k jednému jednoduchému poznaniu: každá doba presúva posvätné. Niektoré národy si predstavovali…
Keď prechádzam týmito dejinami božskej moci, prichádzam k okamihu, keď sa stará viera v paru, konkurenciu a samonaprávajúce sa trhy začína párať.…