Jan Verellen

Jan Verellen skúma, ako sa ľudia učia — a ako sa stávajú predmetom merania. Deväť rokov pôsobil na Katolíckej univerzite v Leuvene v Belgicku, kde získal dva veľmi odlišné magisterské tituly: jeden v odbore Telesná výchova a vedy o pohybe, druhý v odbore Podnikové inžinierstvo. Popritom sa ho zmocnila jedna otázka: prečo sa štúdium chápe ako niečo, čo treba pretrpieť, a nie ako zručnosť, v ktorej sa človek môže naozaj zlepšovať?

Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa naučil učiť sa omnoho efektívnejšie — vlastnú pracovnú záťaž znížil na zlomok toho, čo systém predpokladá ako potrebu „priemerného“ študenta, a pritom úspešne doštudoval aj dobre žil. Ukázalo sa, že schopnosť učiť sa nie je dar, ktorý niektorí dostanú pri narodení. Je to pozornosť, pamäť, metóda a tichá dôvera, že schopnosti sa dajú trénovať.

Táto myšlienka ho už nepustila. Viedla späť k niečomu menšiemu a staršiemu: k triede, k číslu napísanému červenou farbou a k lekcii — osvojenej už skoro — že človeka možno odvážiť, zoradiť a vopred mu povedať, ako ďaleko sa dostane. Sledovať túto niť smerom von, od jednej školskej lavice až k systémom, ktoré usporadúvajú širší svet, sa stalo knihou Tróny neviditeľného: dejinami „božskej moci“ — mechanizmu, ktorý vlastné usporiadanie vydáva za osud — a spoločnosti pevného nastavenia mysle, vystavanej na presvedčení, že myseľ sa formuje skoro a potom je už hotová.

Tróny sú napísané pre dospelých. No ich nádejná polovica — že vždy existuje viac, než môže pojať akékoľvek číslo — je určená všetkým, a tak z nej vyrástli dvaja sprievodcovia: Žasni, malé ilustrované príbehy pre vek 6–11 rokov, a Uč sa, tie isté myšlienky podané starším študentom a dospelým. Spolu tvoria jeden argument, vyslovený pre tri veky: myseľ nie je nemenná a človeka, ktorý na vlastnej mysli pocítil zmenu, je omnoho ťažšie presvedčiť, že hierarchie sveta sú jediné, aké príroda pripúšťa.